Rozlúčkový prejav

Milí žiaci, učitelia, drahí rodičia!

Dva roky treba, aby sme sa naučili hovoriť, a päťdesiat rokov, aby sme sa naučili mlčať. Myslím si, že tento výrok od Ernesta Hemingwaya platí pre našu triedu dvojnásobne.
Spočiatku malí, nesmelí prváci, ktorí postupnými krokmi spoznávali hrušovskú školu, neskôr druháci, ktorí si postupne zvykali na učenie, tretiaci, ktorí nadväzovali stále nové a nové kamarátstva a ktorí sa radi hrávali všelijaké hry. Potom prišiel štvrtý ročník a tým sa z nás stali najstarší žiaci na prvom stupni. Už dávno sme neboli malí a tichí, skúmali sme, koľko nám toho učitelia dovolia a to bolo vlastne naše prvé, a nie už tak veľmi detské zážitky.
V septembri 2006 sme sa stali piatakmi, najmladšími žiakmi druhého stupňa. S obdivom sme pozerali na deviatakov, ako chodia po škole so vztýčenou hlavou a všetci mladší spolužiaci im "ležia pri nohách". My sme vtedy boli utiahnutí, museli sme si zvykať na nových učiteľov, no tichí sme rozhodne neboli. Nové predmety nás nebavili, no stále sme boli dobrými žiakmi. Neskôr prišla šiesta trieda. Začala sme rásť a to nielen fyzicky, ale aj psychicky. Prestávky žili našim smiechom, hodiny sa ozývali našou vravou. Koncoročné výlety boli plné nových zážitkov. Po šiestej prišla siedma trieda. Niektorým z nás sa to v hlave trochu pomiešalo, prišla puberta a tak rozbitá stolička, dvere či okno boli na dennom poriadku. Smiech nás však neobchádzal a ani dobrá nálada a veľa rečí. Neboli sme už najmladšími žiakmi a vtedajším šiestakom a piatakom sme povyvádzali všelijaké, často (pre nás) veľmi vtipné veci. A tak prišla ôsma trieda. Učitelia s nami pomaly, ale isto, strácali nervy. Radosť bola nekonečná a ak aj prišli nejaké problémy, vždy sme ich hravo zvládli. Boli sme predsa ôsmaci a to už niečo znamenalo! Naše rady sa postupne stenčovali, žiakov ubúdalo, nakoniec nás ostalo iba deväť. To sme sa ocitli v deviatom ročníku. Boli sme "veľkými" deviatakmi - presne takými, akých sme videli v piatej triede - so vztýčenou hlavou a všetci mladší nám "ležali pri nohách." Naše hodiny boli hlučné, ticho nebolo ani cez prestávky. No my sme už museli myslieť na budúcnosť. "Čo s nami bude po základnej škole?" Táto otázka nám strašila mysle dlhé týždne. Teraz však musíme odísť a to, čo s nami bude, uvidíme po prázdninách. Preto vás prosíme, aby ste na nás nezabudli, a ak aj zabudnete, tak sa aspoň občas pozrite na naše tablo.
Ahojte, bývalí spolužiaci, dovidenia, bývalí páni učitelia!

Vaši deviataci